List matke s autistickým synom: Nenávistné prejavy! ANGLICKO

Carla Begleyová z kanadského Toronta je matkou 13-ročného chlapca s autizmom. Jedného dňa dostala Carla anonymný list, ktorého autorka ju žiadala, aby niečo urobila s hlasným hlukom, ktorý jej syn vydáva a so zlým správaním svojho syna. Niekto navrhol, aby matka dieťaťa s autizmom, dala dieťa eutanazovať.

Počas leta trávi Max dopoludnia so svojou babičkou Brendou Millsonovou v Newcastli. Ráno dostala Carla anonymný list od ženy, ktorá sa sťažovala, že Max robí „strašný hluk“ a že to „jej normálne deti pekelne vystrašilo!“

Anonymná pisateľka listu zašla tak ďaleko, že napísala, že Max je „prekážkou“. „Kto by sa oňho staral? Žiadny zamestnávateľ ho nikdy nezamestná, žiadne normálne dievča si ho nikdy nevezme a nebude ho milovať a ty nikdy nebudeš žiť večne, aby si sa o neho mohla starať!“

Autor listu na záver svojho listu povedal:

„Osobne by som mu vybrala všetky časti tela, ktoré nie sú retardované a darovala ich vede. Čo iné by to mohlo niekomu priniesť? Urobte správnu vec a pošlite ho inam alebo ho eutanazujte! Tak či onak, bez neho by nám všetkým bolo lepšie.“

„Kto hovorí takéto veci o dieťati?“ čudovala sa Maxova matka, ktorá trpí sekundárnou progresívnou sklerózou multiplex, ktorá jej bráni chodiť a hrať sa so synom.

Stáva sa, že sa na mňa obracajú rôzne deti a kladú mi otázky: „Prečo Max hovorí tak smiešne?“ Ich rodičia sú v rozpakoch. Ale ak ich mama nechce naučiť správne rozprávať alebo im nechce vysvetliť, že autizmus nie je nákazlivý, tak to urobím ja! Radšej odpoviem na otázky detí, ako by zo mňa mal vyrásť človek, ktorý píše odporné anonymné listy o autizme!

Zdravotne postihnutí ľudia sú v prvom rade ľudia.

Priala by som si, aby sa na nich ľudia namiesto nahnevaných pohľadov usmievali. Namiesto toho, aby sa rodičia hnevali, by som si priala, aby boli viac chápaví. Verte mi, že ak Maxovo správanie kazí deň niekomu inému, zároveň kazí aj mne a ja by som s tým rada niečo urobila.

Vo vašom liste sa píše, že Max je bremeno, ale ja verím, že je požehnaním. Myslím, že mám šťastie. Koľko matiek má ešte stále svojho 13-ročného syna, ktorý chce sedieť na gauči a pevne objímať svoju matku? Nebáť sa prejavovať lásku a náklonnosť?“

Niektorí ľudia sa môžu skutočne hanbiť!

Zdieľajte prosím ďalej…